V tomto cykle sa autorka pohybuje na zdanlivo malom priestore ženského sveta. Aj napriek tomu jej kytice kvetov svedčia o nevyčerpateľnej energii, tvorivosti a o potrebe sústavného hľadania prostriedkov obrazovej citovosti. Obyčajná kytica kvetov sa v jej rukách pretavuje na veľkú metaforu krásy života. Z jej kytíc cítiť krehkú jemnosť, smútok, či spomienku. Povrchnosť a náhodilosť nie je pre ňu charakteristická. V povahe má neustále hľadanie, neuspokojí sa keď forma diktuje obsah diela. Zobrazuje kyticu stále z nového uhla pohľadu, dôkladne ju skúma, jej prerodod z voňavej krásy k prchavému zániku, zoschnutiu. Pokúša sa o jedinečnosť maliarskeho uchopenia sveta používaním sugestívnej farebnosti. Jej maľba má imaginatívne až metafyzické kvality.